V ateliéri: Walter Schnitzelsson

Walter Schnitzelsson je pomerne mladá, ale už veľmi známa slovenská skupina, pozostávajúca z jej troch členov: Jozefa, Jakuba a Miroslava. My sme ich prednedávnom navštívili v ich ateliéri/skúšobni a spýtali sme sa pár otázok, na ktoré sme dostali zaujímavé a vtipné odpovede.

Walter Schnitzelsson is relatively a young but already well-known Slovak band consisting of its three members: Jozef, Jakub, and Miroslav. We recently visited Walters in their studio / rehearsal place, we asked them a couple of questions to which we have received interesting and funny answers.

Kde ste sa zjavili?

Jozef: Pochádzam z Ružomberka. Na strednej škole som spoznal Jakuba, s ktorým sme mali prvú kapelu. Hrám na gitare, spievam a baví ma to zo dňa na deň viac a viac.

Jakub: Ja som Jakub a v tejto kapele hrám na tamburíne, robím Jozefovi vokály, a keď treba, zahrám aj na bas gitare. Ako spomenul Jozef, poznáme sa už dlhšie. Od strednej školy, keď som nastúpil na školu úžitkového výtvarníctva do Ružomberka a Jozef chodil na technickú priemyslovku. Niekto mi povedal, že hrá na gitare a na obede som mu povedal: „Hej, Jozef, počul som, že hráš na gitare a my hľadáme do kapely v Dolnom Kubíne gitaristu.“

Jozef: Je to pravda. Mal si tácku s čevapčiči. Klasické jedálenské.

Jakub: Potom sme sa stretli v Dolnom Kubíne. Je to zaujímavá história.

Miroslav: Ja pochádzam z Prievidze. Všetci traja sme mali vlastnú kapelu. Potom sme sa dlho nevideli, až tu v Bratislave sme sa stretli, keď sa nám rozpadávali kapely. Mali sme za sebou tretiu skúšku a Jozef si lámal hlavu nad basákom. A potom prišiel tento „bundáš“ a bol úplne super.

Where have you appeared?

Jozef: I’m from Ružomberok. In high school I met Jakub with whom I had the first band. I play guitar, sing and I enjoy it more and more every day.

Jakub: I’m Jakub and in this band I play the tambourine, do vocals and if needed I play the bass guitar. As Jozef mentioned we know each other for a long time; since high school (where I went to School of Applied Arts and Jozef went to Technical High School). Somebody told me that Jozef plays the guitar and at the school lunch I said to him: “Hey, Jozef, I heard you play guitar and our band in Dolny Kubin is looking for a guitarist.”

Jozef: It’s true. He had a tray of cevapcici; classical dining dish.

Jakub: Then we met in Dolny Kubin. It is an interesting history.

Miroslav: I am from Prievidza. All of us had a band on our own. Then we didn’t see each other for a long time. Eventually we met here in Bratislava when all three of our bands were falling apart. We had a third rehearsal and we needed a bassist. Then came this “bundáš” and it was totally awesome.

Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?

Jozef: Je to rôzne. Máš kapely, ktoré sú nové, niečo poznáš z detstva. Doteraz mám CD ACDC, ktoré som potiahol otcovi z roku 1987. Mal som vtedy 12 rokov a odvtedy ho počúvam stále. Srdcová kapela pre mňa je Pearl Jam.

Jakub: Ja sa po hudobnej stránke vraciam úplne dozadu. Poznám veľmi málo nových kapiel oproti iným ľuďom, nehudobníkom. Začalo to počúvaním starých punkových kapiel a teraz počúvam veľa Mo Town a to ma drží najviac. Učím sa pri tom pohyby Michaela Jacksona.

Miroslav: Ja počúvam veľa žánrov. Veľa hiphopu, počúvam Céline Dion.

Jozef: Fakt dávaš Céline Dion?

Miroslav: Tomu ver, kámo. Mám široký záber. S chlapcami hrám pocitovo. Pocit z toho, čo hrajú, prenesiem do svojich končatín a ide to.

What is your inspiration?

Jozef: It is different. You have bands that are new, something you know from your childhood. So far I still have the CD of ACDC from 1987 I stole from my father. I was 12 and I still listen to it since then. The heart band to me is Pearl Jam.

Jakub: I have to go all the way back when I talk about music. Compared to other people I know very few new bands. It began with listening to old punk bands and now I listen to MowTow a lot. I learn some Michael Jackon moves while listening to it.

Miroslav: I listen to a lot of genres; a lot of hip hop. I listen to Céline Dion.

Jozef: Do you really? Céline Dion?

Miroslav: Yes I do, buddy. I have a wide range. With boys I play as I feel it. The feeling of what they are playing I transfer to my limbs and it goes like that.

Viete sa inšpirovať aj vecami mimo hudby?

Jozef: Mňa inšpirujú ľudia. Máš človeka, ktorý ti niečo dá, keď sa s ním rozprávaš. Niečo ti povie alebo ti v niečom otvorí oči. Baví ma tiež pozorovať ľudí, najmä teenage generáciu. Je to neskutočný zdroj informácií. Ľudia sú rôzni a krásne je, že sú takí iní.

Jakub:Mám všeobecne rád umenie ako celok. Odmalička som k tomu mal blízko, keďže som chodil na výtvarnú a na umeleckú strednú. Umenie mi robí radosť.

Nedávno som si kúpil motorku a to mi prináša tiež radosť. Je to najväčší relax, ktorý mám popri hudbe. Keď si na ňu sadnem, úplne vypnem a nezamýšľam sa nad tým, že musím ísť zajtra do práce. 

Miroslav: Ja asi nemám inšpiráciu. Mám priateľku a prácu, ktorá ma baví. Keď som nebýval v Bratislave, často som chodieval do lesa, do hôr. So psom aj sám. Začal som čítať Alchymistu a pripravil som si činky, ktoré budem zdvíhať. Ide leto a človek ... J Dám dole tričko a budem štramák.

Nerozumiem abstraktnému umeniu. Viem oceniť maľbu, ale nerozumiem jej. Veľmi mám rád filmy, najmä ťažšie žánre, mystické, duchovné. Teraz som videl krásny film The Secret Life of Walter Mitty v hlavnej úlohe s Benom Stillerom a tiež film Cloud atlas.

Are you inspired by other things outside of music?

Jozef: I’m inspired by people. You have a person who has something to give when you talk to him/her. This person will tell you something and open your eyes. I also enjoy observe people, especially teenage generation. It is an unbelievable source of information. People are different, and it is beautiful that they are so different.

Jakub: I generally like the art as a whole. Since I was a child I was close to art as I went to creative and artistic high school. Art makes me happy.

I recently bought a motorcycle and it also brings me joy. It is the biggest rest I have along music. When I sit on it I completely turn off and I don’t think about next day’s work.

Miroslav: I guess that I don’t have an inspiration. I have a girlfriend and a job that I enjoy. When I haven’t lived in Bratislava I often go the forest or to the mountains (with my dog or alone). I have started to read an Alchemist and I have some dumbbells I’m willing to lift. Summer is coming and man…J I take off my shirt and I will be a cracker.

I don’t understand the abstract art. I appreciate the painting but I don’t understand it. I really like movies especially the harder genres, mystical, spiritual. I’ve seen a beautiful movie The Secret Life if Walter Mitty starring Ben Stiller and also the movie Cloud Atlas.

Čo bol váš „dreamjob“, keď ste boli malí?

Miroslav: Môj otec bol kapitán u hasičov a ja som chcel byť hasič tiež. Bojím sa výšok a neviem dobre plávať, ale to, čo chcem povedať som pochopil až nedávno. Otec mal k tomu lacný prístup a vravel mi, že sa bojím výšok, ale to sa dá samozrejme prekonať. Neriešil to a ani ma k tomu nenútil. Pochopil som, že to bolo preto, že hasič je rizikové povolanie a chcel ma od toho uchrániť. Vedel, ako to tam chodí, koľko úrazov, popálenín a otrávení plynom. Pochopil som to pred približne dvoma rokmi a za to mu ďakujem.

Jakub: Moja mama mala knižku, do ktorej si zapisovala, čo som prvé povedal, kedy som začal chodiť a zapisovala aj to, čím som chcel byť. Prvé štyri roky tam boli klasické povolania a potom od piateho roku to išlo: chcel som byť dizajnér áut, strojov, motoriek, vlakov. Aj som nad tým vážne uvažoval. Išiel som na umeleckú strednú a chcel som ísť potom na priemyselný dizajn. Stále som si kreslil autá, motorky, lietadlá. A nakoniec som skončil ako prekladateľ.

Jozef: Chlapci, ja žiaden cool príbeh nemám. Pamätám si, že keď som bol malý chalan, tak som mal umelohmotnú gitaru. Vtedy vysielalo ešte iné MTV a videl som klip Guns and Roses. Slash v ňom rozbil gitaru a hodil ju z útesu. Namotal som sa na to a svoju gitaru som pred telkou a svojimi rodičmi rozbil. Mal som vtedy asi 5 rokov.

Potom prišla základka a zbieranie kartičiek hokejistov. Mal som aj zlatého Hašeka. Gretzkeho som mal najviac a väčšinou som vychytal starých švédskych hokejistov.

What was your dream job when you were little?

Miroslav: My father was a captain at the fire department and I wanted to be a fireman too. I am afraid of heights and I’m not a good swimmer. What I’m going to say I found out recently. My father had a cheap access to it and he told me that I’m afraid of heights but it can be overcome of course. He didn’t compel me to do it. I understood that it was because the fireman a risky occupation and he wanted to protect me from it. He knew how it goes there; how many injuries and burns can happen. I got it about two years ago and now I thank him for it.

Jakub: My mom had a book where she wrote down what I first said, when I started to walk and she also wrote down what I said I wanted to be. The first four years there have been classic professions and from the fifth year it went like this: I wanted to be a designer of cars, machinery, motorbikes, and trains. I seriously thought about it. I went to the artistic high school and then I wanted to go study industrial design. I still drew cars, motorcycles and airplanes. Finally I ended up as a translator.

Jozef: Guys, I don’t have any cool stories. I remember when I was a kid I had this plastic guitar. That time on the MTV broadcast I saw a clip by Guns and Roses. In that clip Slash broke his guitar and threw it off a cliff. I liked it, so I broke my guitar in front of my parents. I was about 5 years old.

Then I collected hockey cards in basic school. I also had a golden Hašek. I had a lot of Gretzky’s and I mostly had cards of old Swedish hockey players.

Kapela však nie je vaším povolaním.

Jozef: Mojím povolaním teraz hudba je, okrem toho riešim dramaturgiu v Kontakte na Ventúrskej.

Jakub: Ja sa tiež neživím hudbou. Som projekťák v jednej prekladateľskej agentúre, ale bodaj by bola mojím povolaním,J.

The band is actually not you profession.

Jozef: My profession is music now and I also am a dramaturge in Kontakt at Venturska Street.

Jakub: I work as a planner in one translation agency, but I wish music was my profession.

Ste slovenská kapela, prečo spievate po anglicky?

Jozef: Veľa ľudí sa nás to pýta. Prišlo to prirodzene aj tým, že som študoval v angličtine a veľa v nej písal. Vzniklo to klasicky, že sa na začiatku bojíš ísť do slovenčiny, že vieš, že to nie je najjednoduchšie. Nie je jednoduché robiť gitarový pop v slovenčine. V angličtine môžeš spievať o hocičom, nemusí to byť také lyrické ako v slovenčine. Slovenčina vyznie veľmi hlúpo, ak do nej vložíš „storytelling“. Možno nie až tak hlúpo, ale ľudia nie sú zvyknutí, ak je text priamočiary. Angličtina nám dala trošku väčšiu slobodu.

Jakub: Nikdy som neskúšal spievať v slovenčine ani v angličtine, ale na druhej strane musím povedať, že sa v angličtine cítime celkom sebavedomo. Nie je to o tom, že so slovníkom sedím v noci, píšem text a hľadám slovíčka a rýmy. Ide to od ruky.

Jozef: Je v nás ambícia hrať vonku a chceš aby ti rozumeli.

Jakub: Angličtina je súčasná lingua franka. Ako bola v minulosti latinčina, teraz je to angličtina. Čím ďalej, tým viac sa to bude v tomto smere globalizovať. Hranice sú otvorené a nemusíme sedieť na našich 49 036 km2. Vezmeme si karaván od nášho manažéra Martina Kúkoľa a pôjdeme na turné do Dánska. Nemusíme sa potulovať len tu na Slovensku.

Jozef: Treba na tom veľa robiť, aby to bolo lepšie a lepšie. Musíš byť vždy o krok vpredu.

You are a Slovak band. Why do you sing in English?

Jozef: Actually a lot of people ask us this question. It came naturally; I studied in English and wrote a lot in it. It started classically that you are afraid to write and sing in Slovak because it’s not very easy. It is not easy to do a Slovak guitar pop. In English you can sing about anything, it may not be as lyrical as in Slovak. Slovak sounds very silly when you want to include storytelling. Maybe it’s not that silly but people are not used to straightforward lyrics. English gave us a little more freedom.

Jakub: I have never tried to sing in English nor Slovak but on the other hand I must say I feel way more confident in English. It’s not that I sit with a dictionary at night, write the lyrics and I’m looking for words and rhymes. It goes from hand.

Jozef: It is our ambition to play outside and we would like people to understand.

Jakub: English is the current linguafrank; as in the past it was Latin now it’s English. More and more it will be globalize in this direction. The borders are open and we don’t have to sit on out 49 036 km2. We will take a motor home from our manager Martin Kúkoľ and we will go on a tour to Denmark. We don’t have to wander just here in Slovakia.

Jozef: we have to work hard to make it better and better. We must always be one step ahead.

Kde sa vidíte o 5 rokov?

Jozef: Budem robiť zvukára v Nitre.

Miroslav: Klub Čudný pohľad. Ja osobne vidím všetko pozitívne a každý rok som čím ďalej tým viac prekvapený, aké je to dobré. Nechám sa prekvapiť a budem robiť tak, aby bolo dobre.

Jakub: Tak nejako by som to aj ja zhrnul.

Jozef: Pekná myšlienka,J.

Where do you see yourself in 5 years?

Jozef: I will be a sound engineer in Nitra.

Miroslav: The Club Čudný pohľad J I personally see everything positive and every year I am more and more surprised at how good it is. I will let it be a surprise and I will do my best.

Jakub: I wouldn’t summarize it better.

Jozef: Nice idea, J.

  ELT.

(jazyková korektúra Zemka Jaurová)

Mňamka: Banánový / Malinový / Kiwi smoothie

Naša v poradí druhá mňamka bude taká letná a trošku ovocná v znamení ovocného smoothie. Je to chutné, osviežujúce, ale hlavne farebné. Môžete si vybrať podľa všetkých chutí. Máte radi banán ? Banánový smoothie. Máte radi zelenú ? Smoothie z kiwi. Máte radi tyrkysové slamky ? Malinový smoothie je krásny kontrast k tyrkysovej.

Our second recepe is a little bit summer-ish and a little bit fruity – fruit smoothie. It is tasty, refreshing, but mostly colored. You can choose according to all your tastes. Do you like banana? Banana smoothie. Do you like green? Kiwi smoothie. Do you like turquoise straws? Raspberry smoothie makes a nice contrast to the turquoise.

Potrebujete:

                                                    Banány/maliny/kiwi (/ovocie, na ktoré máte chuť)

Biely jogurt

Ľad

 Cukor (hnedý)

Mlieko (podľa potreby)

Ingredients:

                                                  Bananas/raspberries/kiwi (fruit that you which you fancy)

White yogurt

Ice

 Sugar (brown)

  Milk (as needed)

Príprava tohto osviežujúceho nápoja je veľmi jednoduchá. Do mixéra dáte ovocie, jeden biely jogurt, 2-3 lyžičky cukru, pár kusov ľadu. Celé to potom spolu rozmixujete. Keď sa vám to bude zdať až príliš tuhé, môžete priliať trochu mlieka a zase trošku pomixovať. Voua la, smoothie J

Pre krásne nezvyčajné podávanie môžete zvoliť zaváraninové fľašky. Ozdobiť môžete pekne zladenými farebnými slamkami.

Nech sa páči.

The preparation of this refreshing drink is very simple. Put fruit, one white yogurt, 2-3 teaspoons of sugar and a few ice cubes into a blender. Then you will mix it all in a blender. When it seems to be too rigid just put a little bit of milk in it and mix it again. Voua la, smoothie J

For a beautiful unusual serving you can use preserves bottles. You can decorate the whole thing with nice colored straws.

Enjoy.

 ELT.

V ateliéri: Daniela Olejníková a Damián Pastirčák

Damián a Danka tvoria spoločne pod značkou LIMB. Spolu pracujú a žijú v Bratislave. V ich štúdiu sa spája ilustrácia s grafickým dizajnom. Damián študoval vizuálnu komunikáciu na Vysokej škole výtvarných umení a Danka sa štúdiom na katedre grafiky špecializovala na knižnú tvorbu.

Damián and Danka form a brand LIMB. They live and work together in Bratislava. Their studio combines illustration with graphic design. Damián studied visual communication at the Academy of the Fine Arts. Danka studied under the graphic department specialized on the book creation.

Aká bola vaša cesta k tomu, čomu sa teraz venujete? 

Damián: Môj otec je farár, no rovnako je spisovateľ a robí aj výtvarné umenie. Veľa s nami kreslil, takže som bol odmalička vedený týmto smerom. Vedel som však, že nechcem byť výtvarníkom. V deviatej triede som sa sa rozhodol, že chcem robiť grafický dizajn a odvtedy robím všetko pre to. Začalo to štúdiom propagačnej grafiky na ŠUP-ke.

Danka: Moje rodinné zázemie bolo trošku odlišné. Obaja rodičia majú vyštudovanú fyziku, ale ako dieťa ma “vláčili” po galériách a rôznych výstavách. Odjakživa som rada kreslila. Keď som bola malá, rok sme žili vo  Francúzsku, a keďže som veľa nerozumela a nehovorila, dali mi v škôlke papier a ceruzky a celý rok som prekreslila. Držalo ma to ďalej. Aj keď som bola na matematickom gymnáziu, vedela som, že určite chcem ísť na Vysokú školu výtvarných umení.

Pôvodne som bola presvedčená, že chcem študovať maľbu a tam ma aj prijali. Po 2 rokoch som však zistila, že sa v tom prostredí necítim dobre a neviem ani poriadne povedať, čo tam robím. Prešla som preto na katedru grafiky do ateliéru ilustrácie k Dušanovi Kállayovi. Od prvej chvíle som cítila, že to je ono, čo chcem robiť.

How did you get to the things you do now?

Damián : My father is a pastor but he is also a writer and he does fine art. My father drew with me when I was a kid. So I was basically headed in that direction. However, I knew that I do not want to be an artist. In ninth grade I decided that I want to do graphic design. Since then Im doing everything I can. It began with studying a promotional graphic on ŠUP.

Danka: My family background was a little different. Both of my parents studied physics but as a child they “dragged” me along various galleries and exhibitions. I have always loved to draw. When I was little we lived in France for a year. Since I didn’t understand a word and I didn’t talk a lot, the teachers in kindergarten gave me paper and crayons and I drew the whole year. I kept it up.  Even when I was in math high school I knew I definitely want to go to the Academy of Fine Arts and Design.

Initially I was decided that I want to study painting. However, after 2 years I found out that I don’t feel comfortable in this environment and I could not really tell what I was doing there. Therefore, I went to the Department of Graphics into Dušan Kállay’s illustration studio. From the first time I felt that this is it what I want to do.

Kedy ste sa prvý raz stretli?

Danka: Poznali sme sa z videnia, zo školy a neskôr sme sa stretli aj v Cvernovke. kde sme mali obaja ateliéry. Občas sme sa rozprávali. Potom sme išli so spoločnými priateľmi na výlet do Krakova, a tam sme sa rozprávali ešte viac.

Damián: Dlhšie som už uvažoval, že by som sa chcel presťahovať. Našiel som byt, ktorý bol veľmi pekný a bolo treba sa rýchlo rozhodnúť. Zháňal som doň spolubývajúceho a zavolal som kamaráta, ktorý zhodou okolností zháňal byt s Dankou. Nakoniec z toho vycúval a ostali sme dvaja.

Danka: A tak sme začali spolu bývať. V tom byte sme boli iba približne 3 mesiace a potom sme sa presťahovali sem.

When did you first meet?

Danka: We knew each other by sight from school and later met in Cvernovka where we both had our studios. Sometimes we talked. Then we went with some our mutual friends on a trip to Krakow and there we talked even more.

Damián: I have a thought that I would like to move for a longer time. I found an apartment that was very nice and we had to quickly decide. I needed a roommate. I called a friend who happened to need an apartment for him and Danka. Eventually he backed out so there were just two of us.

Danka: So we started to live together. We lived in that apartment about 3 months and then we moved here.

Kedy vznikla idea LIMBu?

Damián: Bolo to veľmi spontánne. Odišiel som z Cvernovky a začal pracovať z domu. Danka mala predstavu, že bude bývať tu a ateliér bude mať u rodičov.

Danka: Čoraz menej sa mi však chcelo presúvať a začali sme robiť vedľa seba.  Zistili sme, že nám je tak fajn a nič nám nechýba. A že sa nezabijeme navzájom J

Damián: A tak sme začali spolupracovať na projektoch.

Danka: Začalo to pomaličky. Ja som fungovala pod slobodným povolaním a najprv sme rozmýšľali z praktického hľadiska, že vystupovať pred klientom ako firma bude pre nás výhodné. Mysleli sme, že budeme mať len spoločné účtovníctvo, ale na to prišli nečakane spoločné projekty.

Danka: Našou prvou spoločnou prácou bolo CD a obal pre Ink Midgeta.

Damián: To bol pre nás zlom, že by to mohlo fungovať.

Danka: Nielen, že by to mohlo ísť v tom praktickom spojení Damiánovho dizajnu a mojej ilustrácie, ale aj po ľudskej stránke. Výroba CD bola celkom extrémna, celé noci sme pracovali, a napriek tomu preťaženiu sme neboli nervózni ale mali sme z toho veľkú zábavu. Uvedomili sme si, že nám to funguje aj po tejto stránke a stojí za pokus spolu aj žiť, aj pracovať.

Damián: Naša súčasná webová stránka odzrkadľuje to, čo sme si mysleli, keď sme začali fungovať ako štúdio - dve oddelené portfóliá na jednej stránke. Momentálne sa to však vyvinulo niekam inam.

Danka: Nanovo premýšľame, ako svoju prácu prezentovať. Obaja síce máme stále svoje autorské projekty, ale potrebujeme odkomunikovať, že veľa vecí robíme spoločne alebo iba pod hlavičkou štúdia.

When did the idea of LIMB started?

Damián: it was very spontaneous. I left Cvernovka and started to work from home. Danka had an idea that she will live here and have a studio in her parents’ house.

Danka: I didn’t want to move all the time so we started to work side by side. We have found out that we are OK with it and that nothing is missing. And that we will not kill each other J

Damián: So we started to work together on projects.

Danka: It started slowly. I worked as a freelancer. We were thinking that it would be a benefit for us to appear before the clients as a company. We thought we would only have common accounting but it came unexpectedly as common projects.

Danka: Our first project was a CD and the cover for Ink Midgeta. 

Damián: It was a turning point for us that it might work.

Danka: Not only that it could go with the connection of Damian’s design and my illustration, but also with the human side. The CD production was quite extreme. We worked all nights but yet we weren’t nervous but we had a great fun of it. We realized that to us it works well and it is worth trying to live and work together.

Damián: Our current website reflects what we thought it will be like when we start to work as a studio – two separate portfolios at on site. However, now it evolved somewhere else.

Danka: We are rethinking how to present our work. While we both have our original projects we still have to talk about our common projects.

U vás sa spája práca s domovom. Akým spôsobom sa tieto dve veci ovplyvňujú?

Damián: Byt je dosť veľký a nevznikne tak rýchlo ponorka. Keby sme chceli štúdio, aké si predstavujeme, potrebovali by sme investíciu, na ktorú zatiaľ nemáme. Najlepším riešením pre nás je robiť z domu. Má to veľa výhod aj nevýhod. Príjemné je, že človek vstane z postele, urobí si raňajky, osprchuje sa, ide za svoj stôl a môže hneď robiť. Šetríme čas a taktiež máme z bytu všetko blízko. Sadneme na bicykel a môžeme ísť na stretnutie.

Danka: Je to super v tom, že keď ma chytí záchvat prokrastinácie, tak môžem ísť napríklad naložiť bielizeň do práčky. Keď si potrebujem vyvetrať hlavu, idem na trh. Treba si však určovať hranice, najmä teraz, keď máme veľa práce. Je ťažké odlepiť sa od počítača a povedať si STOP. Človek potrebuje veľkú sebadisciplínu - prinútiť sa pracovať, ale aj od práce vedieť odísť.

Damián: V ateliéri s viacerými ľuďmi boli iné problémy s koncentráciou, ako sú doma, ale pomer je približne podobný. Je to o zvyku a disciplíne. Keď pracujete vo fotografickom ateliéri v Cvernovke, môže sa vám stať, že vás tam čaká štáb 20-tich ľudí a vznikajú situácie, ktoré vás zaskočia.

Here you combine the work with the living. How are these two things affected by each other?

Damián: The apartment is big enough but now we don’t have that much money to investigate to our “dream” studio. The best solution for us is to do the work from home. It has a lot of advantages and disadvantages. The good is that one gets out of bed, makes breakfast, takes a shower, goes to his/her desk and works. We are saving time and also everything is pretty close to our apartment. We sit on the bike and we can go to a meeting.

Danka: It is great that when I get a procrastination attack I can just go and for example do the laundry. When I need to ventilate my head I go to the market. However, you have to set the boundaries, especially now when we have a lot of work. It is difficult to peel off from the computer and say “Stop”. One needs a great self-discipline to force himself/herself to work but also to get up and don’t work that much.

Damián: When you work in a studio with several other people it is sometimes more difficult to concentrate as at home, but the ratio of “concentration” is roughly similar. It is about habitude and discipline. When you work in a photographic studio in Cvernovka you may find yourself in a group of 20 people and there are sometimes situations which you engage. 

 Obklopujete sa “peknými vecami”? Sú medzi nimi aj tie vaše?

Danka: Viac-menej hej. Sme skôr striedmi v obklopovaní sa vlastnými vecami. Ja mám síce občas k tomu tendencie, Damián ma radšej čisté plochy a materiály. Postupne tento byt prevraciame na náš obraz, no nie je to ani tak o našich dielach ako skôr o predmetoch. Obaja máme radi staré veci z bazárov, drevo, prírodniny. V priestore, kde práve niečo vymýšľam, potrebujem priestor čistý od mojich prác, nerada sa nechávam "zviesť" svojimi staršími dielami.

Damián: Kvety sú lepšie než akékoľvek umelecké dielo, ktoré máme. Neokukajú sa, vyvíjajú sa a menia.

Are you surrounded with “pretty things”? Are there any of your things among them?

Danka: Well, more or less, yes we do. We are rather surrounded with other things than our own ones but sometimes I have a tendency to do it. Damián prefers clean surfaces and materials. Gradually we are trying to pervert this apartment to our image but it is not much about our work but about the objects in here. Both of us love old things from the bazaar, things made out of wood or just products of nature. I need to clear the area where I work from my old projects because I hate to be “seduced” by my older work.

Damián: Flowers are better than any other work of art that we have. They are not boring, they do evolve and they change. 

Dokážete si navzájom povedať kritiku? Zhodnotiť dielo toho druhého?

Damián: Myslím, že celkom hej.

Danka: Aj keď robíme niektoré projekty samostatne, tak si do toho rozprávame. Keď sa ma Damián spýta, čo si myslím, nemám problém vyjadriť svoj názor. Nemohli by sme pracovať na spoločných projektoch, ak by sme si to nevedeli povedať. Nie je nič lepšie, ako keď si navzájom vieme formulovať to, čo ten druhý nevidí, keď je zahľadený do svojich vecí.

Damián: Keď sedíte dlhšie za monitorom, častokrát si niečo nevšimnete. Retušujete a na obrázku máte obrovskú machuľu a vôbec si to neuvedomíte, lebo je príliš veľká.

Damián: Našim stálym kritikom je Adam Matej. Čokoľvek mu pošleme, vždy niečo nájde.

Can you criticize each other and evaluate each other’s work?

Damián: I think we can.

Danka: Although we do some project on our own we talk into each other’s work. When Damián asks me what I think I have no problem to express my opinion. We could not work on the same project if we didn’t know how to express our opinion. There is nothing better than to know how to formulate the things which the other person can not see.

Damiaán: When you sit for a longer time in front of a monitor you often don’t notice some things. You are retouching an image and you have a huge blot in front of you but you do not realize it because it is too large.

Damián: Our constant critic is Adam Matej. Anything you send him, he always finds something that can be better.

Čo zo svojej tvorby máte radi? Na čo ste hrdí?

Damián: Mňa vždy baví to, čo je najnovšie. Každý svoj projekt má svoj deadline a dokončím ho najlepšie, ako som v tej chvíli schopný.

Danka: Tiež si myslím, že sa to nedá povedať. Najhoršie je, keď je priveľa práce, aj keď z nej máme radosť, nestihneme to po jej dokončení ani poriadne prežuť.

Damián: Pre mňa sú dôležité projekty, ktoré ma dotlačia niečo v sebe prebúrať a začnem robiť veci inak.

What piece of your work you love? What are you proud of?

Damián: I always enjoy the work that is the latest. Each project has its deadline and I finish it the best I am (at the moment) capable.

Danka: I also think that you can’t say the specific thing. The worst is when you have a lot of work to do (even though we have the joy of it) we will miss it after the finalization.

Damián: For me the important projects are those which push me to start doing things differently.

Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre tvorbu?

Damián: Keď robím dizajnérsku prácu, nespolieham sa na nijakú voľnú inšpiráciu, ale riešenie daného problému pochádza z rešeršu, ktorý si pripravím ku konkrétnej zákazke. Pri väčšine projektov je to racionálne rozhodovanie sa, čo má práca vo výsledku komunikovať.

Danka: Ja to mám inak, keďže nerobím až tak dizajnérsky orientované veci, aj keď napríklad pri ilustrovaní knižky si musím odpovedať na podobné otázky ako grafický dizajnér. Dá sa však povedať, že veľmi ma nabíja byť vonku. Chodíme často na prechádzky a do hôr. Sú to drobnôstky, ktoré tam človek vidí. Farba listu, kôra na strome. Keď mám voľnosť vo výbere motívov knihy, inšpiráciu nájdem vo veciach, ktoré mám rada, ku ktorým mám vzťah. Ovocie, zelenina a plody sú veci, ktorými sa nechám uniesť. Mám to viac spojené s obyčajným životom ako s umením.

Damián: To, o čom hovorí Danka, ja vnímam skôr ako naberanie energie, nie ako inšpiráciu. Keď sa nám podarí ísť do lesa alebo cvičiť, energia, ktorá z toho vzíde, môže byť investovaná napríklad práve do našej práce.  

What is your inspiration?

Damián: When I’m doing a design work the solution to that “problem” comes from the research which I prepare for the particular project. In most of the projects it is a rational decision making.

Danka: I got it differently since I’m not doing so design-oriented things. However, while illustrating a book I have to answer such questions as a graphic designer. I can say that being outside “charges” me. We often go for walks and to the mountains. There are some knick-knacks that one can see; color of the leaf, bark of the tree. When I am free to choose the theme of the book I find the inspiration in things that I love. Fruits and vegetables are the things that I get carried away. I have it more connected with the ordinary life than the art.

Damián: The thing that Danka was talking about, I take it as a scooping of the energy rather than the inspiration. When we can go to the woods or exercise, the energy that would come of it, for example, it may be invested to our work.

 ELT.